Oslobodzujúca rakovina 2.
Napriek naliehaniu blízkych a nechápavému rozhorčeniu lekárov som si zvolil alternatívu úplného prevzatia zodpovednosti a na niekoľko mesiacov sa stiahol do úplného ústrania - čím som vlastne podvedome napodobnil správanie ktoréhokoľvek chorého alebo zraneného zvieratka. Celkom sám v starom, spola obývateľnom domčeku bez kanalizácie, prívodu vody a s latrínou vonku som sa ocitol tvárou v tvár osudovej voľbe a musel si vybrať z dvoch zásadne odlišných konceptov:
Po prvé, rakovina je nemilosrdný zabiják, proti ktorému nemám žiadnu šancu, a teda sa musím zmieriť so smrťou. Druhým možným postojom bolo hororový koncept odmietnuť a svoju ďalšiu existenciu založiť na stotožnení sa s úplne novým základom: rakovina nie je žiadny zabiják, je len výstražným prstom, veľmi dôrazne upozorňujúcim, že vo svojich postojoch a z nich vyplývajúcom konaní sa dlhodobo uberám nesprávnym smerom a dopúšťam sa hrubých chýb, ktoré sa zákonite obracajú proti mne.
Prečítal som množstvo literatúry venovanej samoliečbe a duchovnej sebaobnove, v ktorej som sprvoti hľadal základné oporné body, akési piliere, na ktorých by mohla stáť moja nová existencia. Našiel som tieto:
1. žiadna smrť jednoducho neexistuje - a tzv. "mŕtvi" sa ocitajú niekde tam, kde sú tí, ktorí sa ešte nenarodili
2. ten, kto ochorel na rakovinu, prestal existovať a práve v tomto okamihu sa vnútorne zrodil celkom nový jedinec
3. neexistuje žiadna minulosť a všetky problémy, ktorými som až doteraz mal preplnenú myseľ, nie sú skutočné a nemusím sa o ne zaujímať - napokon keby som naozaj zomrel, dopadlo by to rovnako, takže v čom je problém?
4. od tejto chvíle mi vždy bude len a len dobre - bez ohľadu na vonkajšie okolnosti; táto zásada sa časom ukázala ako kľúčová, nesiem si ju v sebe dodnes a dokonalejšiu prevenciu proti recidíve rakoviny si nedokážem predstaviť
5. jediným rozhodujúcim kritériom pre posudzovanie reality je môj vnútorný hlas - alebo inak vnútorná autorita, intuícia, svedomie, vnútorná integrita atď. - a rozhodne sa už nikdy nedám nikým (ani sám sebou) vmanipulovať do pozície, v ktorej by som mal čokoľvek robiť podľa cudzích kritérií v rozpore so sebou samým (a tento dôležitý postoj som prijal dokonca aj vo vzťahu k štátu)
6. neexistuje žiadna istota - túžba po istote nie je ničím iným, ako prejavom fatálnej nedôvery k životu... a vlastne nedôvery k sebe samému
7. kým pokročím ďalej, musím si pozametať pred vlastným prahom a zásadným spôsobom sa vysporiadať so všetkými vnútornými konfliktami a požiadať o všeobecné odpustenie všetkých svojich skutkov, ktorých som sa v rámci "minulého života" dopustil voči konkrétnym ľuďom - pokiaľ je to možné, tak pozbierať odvahu a o odpustenie požiadať osobne, ak to možné nie je, tak aspoň v duchu. Súčasne som však vyvinul maximálne úsilie a zo všetkých síl som sa usiloval sám seba vyčistiť tým, že som aj ja odpustil všetkým, ktorí kedy nejako ublížili mne. Nie formálne, ale z hĺbky srdca. Svet sa zrazu stal oveľa krajším a bytie prestalo byť bremenom, pretože som sa oslobodil od najhoršej vražednej záťaže, akú v sebe človek môže nosiť...
8. v skutočnosti nenesiem zodpovednosť za nič a za nikoho; mojou úlohou je žiť, žitie si vychutnávať a žitím sa učiť, nie riešiť hromady pseudoproblémov, popri čom na žitie nezostáva priestor a čas. Neraz totiž mnohí z nás pod tlakom médií zachádzajú až do takých absurdností, že pociťujú určitý podiel osobnej zodpovednosti dokonca aj za epidémiu AIDS v Kambodži alebo za neustávajúce krvavé šarvátky v krajinách tretieho sveta... Takže pohov - a učme sa žiť TU a TERAZ... zdravý pocit osobnej zodpovednosti za to, čo je naozaj dôležité, príde sám od seba...
9. nevytváram si v mysli zbytočné projekcie o budúcnosti - budúcnosť, rovnako ako minulosť neexistujú nikde inde, ako v mojej hlave; všetky problémy z minulosti sú relatívne a budúcnosť, nech už by som si ju vyprojektoval v akejkoľvek podobe, sa tak či tak ukáže byť celkom inou, pretože nie je v mojich silách ovplyvniť všetky vplyvy, ktoré konečnú podobu budúcich okamihov sformujú. Prijatie tejto formy "zdravého pocitu bezmocnosti" v skutočnosti vôbec nie je deprimujúce, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať, ale naopak je mimoriadne povznášajúce a oslobodzujúce
10. všetko a vždy je živé - a tu sa kruh uzatvára: ak je všetko a vždy živé, tak nie je možné zomrieť, možné je len zmeniť životnú formu. Ďalším dôležitým aspektom uvedomenia si, že všetko a vždy je živé, je podvedomé vštepenie zásady nenásilia voči sebe aj okoliu.
Úplne nový koncept vnímania sveta a súvislostí spôsobil, že som prestal mať strach z neexistujúcej smrti a zároveň - veľmi logicky - som sa prestal báť života. Napriek tomu, že zhubný nádor naďalej rástol, sa rakovina pre mňa zrazu stala len okrajovou záležitosťou, ktorá sa ma v podstate vôbec netýkala. Naopak, môj potenciál prežitia sa v krátkom čase mnohonásobne zvýšil - dokonca som sa s vervou pustil do iniciovania a spoluorganizovania stretávky z gymnázia a mnohých ďalších aktivít. Keď som po pol roku kontinuálnej psychohygieny a vytvárania svojej celkom novej identity oslovil lekárov s tým, že nádor narástol do kolosálnych rozmerov a potrebujem sa ho zbaviť, pretože mi jednoducho fyzicky prekáža, na niekoľkodňovú operáciu som išiel s pocitom človeka, ktorý vezie do servisu svoje auto - a vnútorne sa ho technická porucha nijako netýka. Od lekárov som okrem technického výkonu neočakával vôbec nič - rozhodne som sa nespoliehal, že by mi mohli zachrániť život. V tejto fáze som už s istotou vedel, že rakovina nezabíja, ale že v súvislosti s rakovinou zabíja strach zo smrti a neochota či neschopnosť počúvnuť naliehavú výzvu a zásadne zmeniť sám seba.
(pokračovanie)